11. čl.: V čom spočíva ľudská dráma, v čom tragédia človeka a v čom komédia
ÚVOD
I keď mnohí novinári radi píšu o tragických osudoch ľudí, v teológii je slovo tragédia takmer neznámy pojem. Keď však hovoríme o príbehu, o biblickom príbehu, ktorý je častokrát mimoriadne napínavý, tu i tam dojímavý, niekedy vtipný, inokedy plný prefíkanosti a dôvtipu, myslím, že by sme mali rozumieť tomu, v čom spočíva ľudská dráma, v čom je tragédia človeka, a v čom komédia.
LOTOVA DRÁMA
Keď Abrahám navrhol Lotovi, aby sa oddelili od seba, Lot si vybral celú Jordánsku nížinu ט, usadil sa v mestách na rovine ט a postavil si stany až k Sodome ח. Muži v Sodome však boli veľkí zločinci a hrešili proti Jahvemu. Porov. Gn 13,8-13. Keď Lota navštívili dvaja anjeli, ľudia Sodomy prišli dorážať až k Lotovým dverám, presnejšie bolo to takto:
"Ešte si ani nepolíhali ט, keď muži ו mesta ח, ľudia ו Sodomy ח, obkolesili ס mu dom ח, od mladíkov ץ až po starcov צ, všetci ľudia ט bez výnimky." Gn 19,4.
Lot našiel milosť u Boha a ten ho chcel zachrániť s celou jeho rodinou. Avšak dvaja nastávajúci zaťovia Lotom pohrdli, a tak zo Sodomy utekali len štyria: Lot, jeho žena a ich dve dcéry. Utekali zo Sodomy ח do Coaru ה, mesta, ktoré bolo blízko ן, bolo na rovine, takže doň nebolo treba vystupovať ג, a dalo sa utekať po rovine נ a bolo dosť malé ן. Lotova žena ז sa pri úteku obzrela ז a premenila sa na soľný stĺp ם. Vieme, že mem sofit ם je zátoka určená na soľ, a tiež súvisí s kameňom, nevernou ženou, stuhnutím, teda ide o soľný stĺp, ktorý je charakteristikou Lotovej ženy, ale jej pozíciu a jej otočenie pri úteku predstavuje zajin ז.
"Keď slnko vychádzalo nad zem ק a Lot vchádzal נ do Coaru ה, Jahve zoslal ח na Sodomu a Gomoru ח sírový a ohnivý ח dážď ח, prichádzajúci od Jahveho ח, a zničil tie mestá ח i celú rovinu ט so všetkými obyvateľmi ט miest ח a všetkým poľným rastlinstvom צץ." Gn 19,23-25.
Prečo Jahve zničil ešte i všetko poľné rastlinstvo? Niežeby i ono bolo hriešne, tu totiž o rastlinstvo vôbec nejde, ale je to len obrazne povedané, že Jahve zničil mladých ץ i starých צ, všetkých ľudí ט bez výnimky, ktorí vtedy dorážali na Lotove dvere ח.
ĽUDSKÁ DRÁMA
Potiaľ je to veľmi napínavé, potiaľ je tu veľmi silné dramatické napätie. Ľudská dráma spočíva v jeho dôstojnosti, ktorá mu dovoľuje slobodne sa rozhodovať. Človek je stvorený na Boží obraz ד a tak ako Boh i on sa môže rozhodovať, čo urobí, a čo neurobí. Dalet ד ako otvorené dvere sú v hebrejskej geometrii symbolom plochy, nekonečnej plochy. Preto tu ide o nekonečný obraz Boha. V príbehu vidíme ako si Lot volí zem: zobrať tú naľavo alebo tú napravo; zaťovia sa môžu rozhodnúť: odísť, či neodísť; Lotova žena sa rozhoduje: obzrieť sa, či neobzrieť sa. To všetko predchádzalo Božie rozhodovanie: zničím alebo nezničím Sodomu, idem sa na to pozrieť. Porov.: Gn 18,20n. Symbolom tohto rozhodovania sú teda otvorené dvere dalet ד. V otvorených dverách vidíme toto dramatické napätie, túto dilemu skoro až zhmotnenú: "do všetkých dverí môžeš vstúpiť, ale do tých posledných...". Toto napätie je prítomné naprieč kultúrami. Každá kultúra vie, že niečo je dovolené, a niečo zakázané. Rovnako tak, v každej kultúre sa nájdu jednotlivci i celé skupiny, ktoré tvrdia, že všetko je dovolené. A nezhadzujme to len na druhých, človek spoznávajúci svet sa snaží nájsť svoj priestor, hľadá hranice a skúša, čo to urobí, keď ich prekročí. "Niet rozdielu: veď všetci zhrešili" porov. Oz 4,7; Rim 3,22-23. A to sme už pri tragédii človeka. V celku je to jednoduché, akčný hrdina prežíva svoju drámu, svoju dilemu, keď rozmýšľa, či prestrihnúť červený alebo modrý drôtik na deaktivovanie časovanej bomby, ktorá sa nachádza na lodi plnej ľudí. Keď prestrihne ten nesprávny, bude to tragédia. Keď prestrihne ten správny, bude to happyend. Poďme sa pozrieť na Lotovu tragédiu.
TRAGÉDIA LOTOVA
"Lot vystúpil ג z Coaru ה na hory ל a usadil sa tam so svojimi dvoma dcérami ם, lebo sa bál ל bývať ם v Coare ה. Býval ם s oboma dcérami ם v jaskyni ם. Staršia צ povedala mladšej ץ: "Náš otec ט je starý צ a v krajine niet ם muža ו, ktorý by sa s nami spojil ח, ako je to zvykom všade na svete ט. Poď, dajme sa nášmu otcovi ט napiť vína מ a ľahnime si k nemu ם, a tak zachováme ם potomstvo ט nášmu otcovi ט." Tej noci ם sa dali otcovi napiť vína מ a vošla staršia צ a ľahla si k otcovi ם, ktorý nevedel ם, ani kedy si ľahla ם, ani kedy vstala ם. Na druhý deň povedala staršia צ mladšej ץ: "Minulej noci ם som ležala ם so svojím otcom ja ם, dajme sa mu aj tejto noci ם napiť vína מ a spať s ním budeš ty ם; tak zachováme ם nášmu otcovi ט potomstvo ט." Dali sa teda otcovi ט napiť vína מ aj tej noci ם a vošla ם mladšia ץ a ľahla si k nemu ם, ktorý nevedel ם, ani kedy si ľahla ם, ani kedy vstala ם. Obe ח Lotove dcéry počali ט od svojho otca ט. Staršia צ porodila syna מ a dala mu meno Moab ל; on je praotcom dnešných Moabcov ל. Mladšia ץ tiež porodila syna מ a dala mu meno Ben Ammi ם; on je praotcom dnešných Ammonových synov ם.
TRAGÉDIA ČLOVEKA
Tragédia človeka spočíva v tom, keď si človek zvolí hriech mem sofit ם. Lotovi zaťovia sa rozhodli zostať ם v Sodome, Lotova žena sa rozhodla otočiť sa a stala sa soľným stĺpom ם, Lotove dcéry sa rozhodli pre krvismilstvo ם a Lot sa dve noci ם po sebe, i keď s pokušením ל, ale predsa celkom dobrovoľne ד, rozhodol opiť do nemoty ם. Nie ináč je tomu u Sofokla. Antigona končí slovami Náčelníka zboru: "Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní. Nehrešte, uráža to bohov! Lebo pyšná reč vladárov, býva mocnou strestaná ranou a konať s rozvahou sa učí až na staré kolená." To, že slepý veštec Teiresias vidí čas z pohľadu večnosti ako uzavretý, to nie je tragédia. Osud je tam len výhovorka. Tragédiou je nerozvážny čin, teda hriech proti bohom.
Ak chcete rozumieť biblickému textu, začnite študovať drámu. Ak chcete rozumieť dráme, tak ju musíte prečítať dokonca, lebo postavy sa počas drámy vyvíjajú, menia svoje názory, klamú, odhaľujú lož i pravdu, až napokon to nejako dopadne. A to ako to dopadne, to chcel autor povedať. Preto si myslím, že nezaškodí krátky test zo Sofoklovej tragédie Kráľ Oidipus, na ktorom si môžete overiť bystrosť svojho chápania príbehu:
TEST ZO SOFOKLOVEJ TRAGÉDIE KRÁĽ OIDIPUS
Oidipova matka Iokasté hovorí, že neverí na osud, že osud neexistuje. Pred Oidipom sa chváli ako so svojim manželom, kráľom Laiom, vybabrali s osudom: keď im bolo vyveštené, že ich syn zabije svojho otca a zoberie si za ženu svoju matku, dali svojho jediného syna zmárniť.
1. otázka: O čom hovorí táto scéna? Čo za osobnosť je Iokasté?
Oidipova matka klame, o jej osobnosti nehovoria jej slová, ale jej skutky. Ona na osud verí, preto poslala svojho syna na smrť.
2. otázka. Čo chce touto scénou povedať Sofokles?
Sofokles sa touto scénou vysmieva Iokasté, ale i všetkým, ktorí veria na osud. Nakoniec ju nechá zomrieť potupnou smrťou; sama sa obesí. (Nechať na javisku obesiť ženskú postavu, tak to je naozaj vrchol brutálnosti, a nielen v našej kultúre.)
Vráťme sa ešte raz k príbehu. Oidipa zachráni ten, ktorý ho mal zmárniť. Vychovajú ho iní ľudia v Korinte. Na istej hostine opitý hosť prezradí Oidipovi, že bol rodičom len pohodený. Tajne sa teda vyberie do Délfskej veštiarne, avšak na jeho priamu otázku ohľadom jeho korintských rodičov mu nie je daná odpoveď. Dozvie sa však, že sa stane otcovrahom a vlastnú matku si vezme za ženu. Aby sa tak nestalo, uteká ďaleko od Korinta. Na krížnych cestách mu cestu skríži voz. Na voze sedí kráľ Laios, Oidipov pravý otec, avšak v preoblečení, necestuje s kráľovským sprievodom, len s malou skupinkou svojich ľudí. Keďže ani jeden nechce ustúpiť, konflikt prerastie v potýčku, pri ktorej Oidipus zabije svojho otca i jeho sprievodcov. Keď dorazí do Téb nevedomky si zoberie za ženu ovdovelú kráľovnú, svoju pravú matku Iokasté.
Keď po rokoch začne Oidipus vyšetrovať Laiovu smrť, slepý veštec Teiresias nechce pred kráľom Oidipom hovoriť o jeho osude, vyhýba sa tomu, chce odísť bez toho, aby osud vyjavil. Až vyprovokovaný Oidipom čosi prezradí, ale len v hádankách.
3. otázka: O čom hovorí táto scéna? Prečo Teiresias nechce hovoriť o osude?
Je jasné, že keď sa budete pozerať z večnosti do časnosti, tak uvidíte, čo sa v čase stane, resp. stalo, ale to nie je podstatné, nie je to smerodajné pre ľudské rozhodovanie. Osud je dôsledkom nášho konania, a nikdy by nemal byť jeho príčinou. Výrok: "Každý je strojcom svojho šťastia", je bohémsky a uráža tých, ktorí tvrdo pracujú, ale niečo na ňom pravdy je. Ak by sme ho prepísali do podoby: "Každý je strojcom svojho osudu", a odhliadli od okolností, ktoré samozrejme tiež utvárajú život človeka, možno ho v úzkom zmysle považovať za pravdu, ba za motív tejto Sofoklovej hry. Oidipovej matke a otcovi nebolo veštené, že sa budú pokúšať zmárniť svojho syna, ale urobili to. (V dramatickej hre, resp. v príbehu je všetko povedané v úzkom zmysle, nikdy nie v širokom, nikdy nie všeobecne. Príbeh nikdy nepovie všetko. Príbeh nie je husto písaná odborná literatúra s ešte hustejšími poznámkami pod čiarou.)
4. otázka: Prečo? Prečo sa snažili rodičia zabiť svojho syna? Preto, že tak bolo napísané?
Aj áno, aj nie. Áno preto, lebo sa báli kliatby, že ich syn sa stane otcovrahom, ale to sú len reči. Pozrime sa na ich skutky. Ich riešenie bolo: "Staňme sa radšej vrahmi my, zabime svoje dieťaťa a vybabreme s osudom". V tomto prípade je príčinou ich konania osud, ale nie preto, aby sa naplnil, ale preto, aby sa nenaplnil, čo je skrz na skrz absurdné. Avšak netreba zabúdať na to, že k ich konaniu ich ženie ich egoizmus. Radšej sa pokúsili odstrániť dieťa namiesto toho, aby sa ho pokúsili vychovať v slušného človeka. Budúcnosť nie je daná, budúcnosť je beztvárna ל, rovnako ako bola na počiatku beztvárna zem; a Sofokles to dobre vedel.
5. otázka: Prečo zabil Oidipus svojho otca, kráľa Laia? Preto, že tak bolo napísané?
Nie. Pre svoju prchkú povahu, pre svoju tvrdohlavosť, neústupčivosť, ktorú zrejme zdedil po otcovi. Keď ani jeden neustúpi, rozhodnúť musí boj. Motív pripomína bájku o dvoch kozách, ktoré sa stretli na moste, a ani jedna nechcela ustúpiť.
6. otázka: Prečo si Oidipus vzal svoju matku za manželku? Preto, že tak bolo napísané?
Nie. Oidipus už nebol bez viny. Pretože nie je napísané: "Nezabiješ svojho otca", ale je napísané: "Nezabiješ človeka", a to je silnejšie kritérium. "Nevedel som", "nechcel som", "to osud",..., to všetko sú len výhovorky. Oidipus má plné ústa úzkostlivých rečí ako sa bál, aby nezabil svojho otca z Korintu, ako sa bojí, aby si nevzal za ženu svoju matku z Korintu, ale to všetko sú len slová, slová, slová, vietor slov. Problém, na ktorý naráža moja šiesta otázka je veľmi hlboký: Ak sa veľa ľudí rozhodne ísť do lesa, začnú sa tam stretávať ako na námestí, i keď by ste ich tam nečakali. Ak sa veľa ľudí rozhodne pre hriech, začnú sa v hriechu stretávať, i keď je to nečakané. Oidipus si zoberie za ženu svoju vlastnú matku bez toho, žeby o tom vedel; i Lot sa stretne v hriechu so svojimi dcérami bez toho, žeby o tom vedel. Stretli sa v mem sofit ם, ktoré symbolizuje dvoch, lôžko, hriech, smrť, dom, rovnú strechu, stĺp. A nielen tieto postavy sa tu stretli v hriechu, nájdeme tu i Júdu so svojou nevestou Tamar; Filištíncov, ktorí sa zišli v dome i na streche, aby oslávili Samsonovu porážku a Samsona, ktorý sa oprel o stĺpy, na ktorých spočíval dom; Šaula s vešticou; Dávida s Betsabe; Absolona, ktorý verejne pred celým Izraelom vošiel k vedľajším ženám svojho otca Dávida na rovnej streche paláca; a množstvo iných hriechov, a nielen biblických postáv.
Tragédiu Kráľ Oidipus zakončí Sofokles slovami Zboru takto: "Občania Téb, pozrite sa: toto je ten Oidipus, slávny hádač hádaniek, čo porazil mocnú Sfingu, čo vládol nad mestom. Každý videl jeho slávu, každý mu závidel, a nik netušil, že ho čaká strašný pád. Preto nikdy nenazývajte blaženým toho, ktorého koniec nepoznáte. Nikdy, dokiaľ neviete, že jeho česť a sláva siaha až za hranicu života." To sú vlastne analogické slová, ktoré neskôr napísal Vergílius takto: "Všetko, čo robíš, rob múdro a mysli na koniec." A presne z tohto uhla pohľadu sa zvykneme pozerať na Lota, ktorý síce vyšiel zo Sodomy ako spravodlivý, avšak dve noci v opitosti ho pripravili o všetku slávu a česť, a po nich sa jeho meno v biblickom texte spomína už len fragmentárne.
Koľko mojich otázok vás zaskočilo? Koľko mojich odpovedí vás prekvapilo? Čím menej tým ste na tom lepšie, ale nechajme hodnotenie a poďme sa pozrieť na to, v čom spočíva komédia.
KOMÉDIA
Kým ľudská dráma ד, tragédia ם i happyend מ sú veľmi jednoduché, s komédiou je to oveľa ťažšie. Humor sa totiž od národa k národu výrazne líši. Poznáme humor, ktorý je dramaticky uzavretejší a rozumejú mu len ľudia, ktorí sa v danej oblasti dobre vyznajú, tak je to pri matematických vtipoch, ale aj pri tých židovských, najmä ak sa týkajú náboženstva, židovských rituálov. Ak sa jedna skupina smeje a druhá je urazená, zrejme pôjde o spoločenskú satiru. Ak sú všetci urazení a smeje sa len autor vtipu, zrejme pôjde o zlomyseľný humor. Ak sa všetci smejú, zrejme si autor robí humor sám zo seba, vtedy hovoríme o dobrosrdečnom humore. Komédia je závislá od konkrétnej spoločenskej situácie. Na vtipoch z čias socializmu sa mladá generácia nemá šancu zasmiať, pretože nepozná mená, skratky a okolnosti minulej doby; k Aristofanovej komédii je väčšinou potrebný odborný komentár. Teda okrem toho, že humor môže byť dramaticky uzavretý, žije, a niekedy i zomiera, v čase. Samozrejme existuje i humor, ktorého predmetom je spoločenské správanie mužov a žien rôzneho veku, a tento humor zvykne byť večný. Niektoré situácie nám môžu byť vtipnejšie ako iné, možno teda merať intenzitu komickej situácie; kedysi sa o to u nás pokúšala relácia Vtipnejší vyhráva. "Vrchol komického bude tam, kde sa protiklady v najvyššej potencii - teda sloboda ד a nevyhnutnosť ם - zamenia", píše F. W. J. Schelling vo svojej Filozofii umenia v kapitole O podstate komédie. To je najtrefnejšia definícia akú poznám, stačí ju pochopiť a môžeme sa začať smiať. Vysvetlím vám ju na niekoľkých príkladoch:
Potom povedal Jahve Boh: "Hľa! Človek sa stal ako jeden z nás, lebo pozná dobro a zlo."
Ak budete túto vetu čítať vážne, dostanete herézu, blud. Prisľúbenie hada, že ľudia budú ako bohovia sa nevyplnilo, zakázané ovocie malo na človeka iný efekt: "Vtedy sa obidvom ח otvorili oči ע a poznali, že sú nahí ז, zošili si ק figové listy נ a urobili si ה z nich zásterky ם." Gn 3,7. Okrem toho všetci vieme, že Boh nás nesmierne prevyšuje. "Lebo vaše myšlienky ר nie sú moje myšlienky ר a moje cesty ל nie sú vaše cesty ל, to je Jahveho výrok. Ako vysoko sa nad zemou klenú nebesia ב, tak sú moje cesty ל vysoko nad vašimi cestami ל a moje myšlienky ר nad vašimi myšlienkami ר." Iz 55,8-9. Toto je nevyhnutnosť ם, niečo s čím človek nemôže nič urobiť ם. Ak túto nevyhnutnosť ם, o ktorej všetci vieme, že je neprekonateľná ם, vymeníme za slobodu ד, dostaneme protizmyselnosť, dostaneme vtip: Potom povedal Jahve Boh: "Hľa! Človek ר sa stal ako jeden z nás ר, lebo pozná ל dobro מ a zlo ם."
Takýto vtip sa dá veľmi dobre využiť v živote, ak chcete u niekoho dosiahnuť zmenu správania. Napr.: Predstavte si, že ste v aute ako spolujazdec a vodič sa chce pred vami predviesť, ide neprimerane rýchlo, ide nadoraz. Môžete mu opakovane nervóznym hlasom hovoriť: "Choď pomalšie, choď pomalšie, dávaj pozor, prečo ideš tak rýchlo." Alebo mu pokojným hlasom, v okamihu kedy sa už nedá ísť rýchlejšie, poviete: "A mohol by si ísť ešte rýchlejšie."
Učiteľská práca prináša množstvo komických situácii, len ich treba vedieť využiť. Všetci vieme, že je lepšie sedieť v lavici, ako stáť pred tabuľou. Raz som v triede, v ktorej bol len jeden Dušan sediaci v prvej lavici, povedal: "Dušan, k tabuli." Ten sa prekvapene, ako to len žiak vie, opýtal: "Ja?" Na jeho otázku som celkom vážne odpovedal: "Nie ty, ten zozadu." Nastala chvíľka prekvapenia, zmätený pohľad, veď v triede je iba jeden Dušan. Čo to hovorí? To nedáva zmysel. Je to protizmyselné. Aha, on si robí srandu. Je to vtipné. A počnúc najbystrejšími sa celá trieda začala smiať. Na týchto príkladoch môžete pekne vidieť, ako zámenou nevyhnutného ם za slobodu ד vznikne komická situácia, vznikne vtip.
"Len aby teraz nenačiahol ruku, neodtrhol si tiež zo stromu života, nejedol z neho a nežil večne!"
Ak by sme túto vetu čítali vážne, dostali by sme prezradené tajomstvo, ktoré nás vyzýva k trápnemu konaniu: stačí sa dostať k stromu života, odtrhnúť z jeho ovocia, iba trošku si zajesť a dosiahneme večný život. A niektorí to tak naozaj čítajú, ale tak to nie je. Strom života šin ש symbolizuje život s Bohom. Všetci vieme, že žena a muž, ktorí sa v tomto príbehu spomínajú, mohli jesť zo všetkých stromov ש záhrady, len zo stromu poznania ל mali zakázané jesť. Teda pôvodne mohli ד každý deň načahovať ruku za stromom života, mohli ד trhať jeho ovocie, mohli ד ho jesť a mohli ד žiť večne. Mali vo všetkom slobodu ד, a len jeden zákaz, ktorý symbolizuje všetky prirodzené zákazy v rôznych kultúrach, napr. zákazy, ktoré dávajú rodičia deťom: "nemôžeš ísť na hlavnú cestu", "nemôžeš ísť k veľkej vode", "nemôžeš sa hrať na železničnej trati", atď. Ale oni všetkou tou slobodou ד a tiež stromom života ש pohrdli, a zatúžili po zakázanom ovocí. Keď túto slobodu ד vymeníme za nevyhnutnosť ם, dostaneme komickú iróniu. Keďže konkrétne táto sa týka nás všetkých, veľmi sa na nej nezasmejeme: "Len aby teraz nenačiahol ם ruku, neodtrhol ם si tiež zo stromu života ש, nejedol ם z neho ש a nežil ם večne ת!"
A TENTO POZNÁTE?
Humor, ktorý je adresovaný len úzko špecifikovanej skupine ľudí, a len ona sa mu môže zasmiať, býva pre tých druhých pohoršením. Z takejto skupiny vyberám tento môj obľúbený:
"Keď potom vošiel do domu ם, Ježiš מ ho predišiel otázkou ל: "Šimon פ, čo myslíš פ? Od koho vyberajú králi zeme ט poplatky כ a dane כ? Od svojich synov ט alebo od cudzích ג?" On odpovedal: "Od cudzích ג." Ježiš mu povedal: "Synovia ט sú teda oslobodení ט."" Mt 17,25-26.
Reč je tu o povinnosti platiť chrámovú daň, ide o nevyhnutnosť, ktorá sa vzťahuje na všetkých ľudí, keďže všetci podliehajú Bohu. Ježiš však túto nevyhnutnosť ם zamenil za slobodu ד; medzi riadkami hovorí: "Ja som Boží Syn, ja nemusím." Ale je to vtip, ktorý povie len Šimonovi, pred ostatnými zaplatí, aby ich nepohoršil; porov. Mt 17,24-27.
ZÁVER
Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Rozlišujte a nepremeškajte svoj čas.
