Ľubomír Družbacký

zakladateľ theology hebrew alefbet

Obzeral som sa okolo seba a hľadal som niečo, čo by som mohol vymyslieť. Ale všade som nachádzal veci, ktoré už boli dávno vymyslené. Raz som sa s tým zdôveril svojmu otcovi: "Oci, chcel som niečo vymyslieť, ale prišiel som na to, že všetko je už vymyslené." Môj otec sa nad tým pousmial a povedal mi: "Nie, nie, ani zďaleka nie je všetko vymyslené. Len musíš veľa študovať, aby si mohol vidieť veci, ktoré ešte vymyslené nie sú." 

Keď som bol malý piatačik, začali ma v Biblii trápiť veci, ktoré mojich spolužiakov netrápili. A tak som sa na ne spýtal pána farára na náboženstve. Trochu ho to prekvapilo, ale hlavne bolo vidieť, že to nechce rozoberať pred ostatnými deťmi, lebo ich také problémy netrápili, a tak mi povedal: "Keď budeš študovať, dozvieš sa." Odvtedy bola vo mne neutíchajúca túžba spoznať Boha. 

I keď som mal veľa záujmov, zo všetkého najviac som chcel študovať teológiu. Otec sa vtedy začal veľmi báť, že sa stanem kňazom, že sa neožením a nezachovám rod. A tak mi raz vo veľkom rozčúlení povedal: "Čomu v tej Biblii nerozumieš?! No, čomu v tom nerozumieš?!" Navzdory faktu, že u nás doma bolo v Biblii všetko jasné ako facka, ja som neustále o všetkom pochyboval a začal som študovať náboženstvo a matematiku.

Neutíchajúca túžba spoznať Boha ma viedla k vášnivému štúdiu teológie, a tak som študoval, študoval a študoval, až som spoznal Boha v knihách. Ale teológia nebola ani zďaleka moja jediná vášeň. Ďalšou vášňou bolo divadlo, fascinovalo ma všetko okolo divadla, ešte i tá vôňa zákulisia, javisko, opony, mechanizmy, svetlá, ... a symboly, áno symboly, ich skratkovitosť, to ako v obraze bola vyjadrená idea, niekedy podstata celej drámy. 

Počas štúdia som si všimol, že osobnosť človeka veľmi utvárajú ľudia, s ktorými sa človek stretne a knihy, ktoré človek prečíta. Keď sa Werich snažil vyjadriť pôvod Osvobozeného divadla našiel tieto slová: "Naše klaunská dvojice s Voskovcem povstala ze vzdoru proti stáří, proti hloupému stáří, proti stáří, které volá na mladé: "Jak si to dovolujete být mladí, když já už jsem starý, jak si to dovolujete polsouchat písničky, které jsem já za svého mládí neznal,..."" a potom ešte mnoho iných slov, ale ja by som dodal: "...jak si to dovolujete, číst knihy, které jsem já nečet." A s týmto hloupým stářím som sa v živote stretol veľmi veľakrát, dokonca aj u ľudí, ktorí neboli vekom až takí starí; čítal som knihy, ktoré oni nečítali.

A potom som vstúpil do života. Hovorím, že som vstúpil do života, lebo školu som vždy považoval len za umelý ekosystém, akvárium, priestor pod skleným zvonom, v ktorom Exupéryho ruži nič nehrozí. Teraz som mal možnosť, viac ako inokedy, vyskúšať, či myšlienky v knihách, aj v tej veľkej Knihe kníh, naozaj fungujú v reálnom živote, alebo sú to len také povedačky. Je to nebezpečný sklon mojej osobnosti: skúšať ako fungujú knižné myšlienky v živote. Je to asi tak hazardná hra, ako testovanie padákov. Vtedy som spoznal Boha v živote. 

Niekoľko rokov som učil matematiku. Spočiatku tak akosi normálne, ale v ktoromsi momente vo mne prepukla vášeň pre matematiku. Začal som čítať knihy, ktoré iní nečítali, a ak, tak len marginalizované skupiny. A potom je ešte stále veľký rozdiel medzi tým, keď si niekto nejakú knihu prečíta, a medzi tým, keď sa niekto snaží podľa nej žiť. Stále viac ma začala zaujímať tá najnovšia matematika, matematika 20. stor., ba ešte novšia. Zaujala ma myšlienka Iana Stewarta: "Mnohí si myslia, že obdobie kedy žil Euklides, Pytagoras, Archimedes, že to bol zlatý vek matematiky. Ale to nie je pravda. To, čo títo páni objavili je síce krásne, veľké a vznešené, ale matematika sa ďalej vyvíjala v stredoveku, v ranom novoveku a v súčasnosti sme dospeli tak ďaleko, že doslova každý deň sa rodí nová oblasť matematiky." To ma fascinovalo: možno každý deň sa zrodí nová oblasť matematiky.

Popritom neutíchala moja vášeň pre teológiu a symboly, a tak som raz naďabil na kabalistické učenie o hebrejských symboloch. Zaujalo ma to, a chvíľu som sa o to vášnivo zaujímal. Potom však prišlo akési sklamanie, lebo tu i tam som videl chyby, a tak som na to zanevrel.

O niekoľko rokov neskôr som si kúpil matematickú knihu od Simona Singha: Kniha kódů a šifer, ktorá opisuje dejiny kryptografie a kryptoanalýzy. Ako ináč, zachvátila ma veľká vášeň pre túto oblasť matematiky. Simon Singh okrem iného v nej popisuje kryptoanalytické útoky na staré písma, ktorých význam už ľudstvo zabudlo. Spomenul som si na kabalistický výklad hebrejských symbolov a po štyroch rokoch som sa k nemu vrátil. Začal som to učenie prechádzať znova, tentokrát oveľa kritickejšie a zistil som, že mnohé veci do seba nezapadajú. Aplikoval som na hebrejský alefbet poznatky z kryptoanalýzy a začali sa ukazovať nevídané súvislosti. Bolo načase prestať čítať a začať písať. A tak som písal, písal a písal, až som si uvedomil, že je to také veľké, obrovské, že je to vlastne nová teologická disciplína. A možno nie je nová, ale stará, tak stará, že dnes sa ju musíme naučiť nanovo; nevadí, je krásna.

"Táto kniha vylieva múdrosť, ako rozlieva vody rajská rieka Pišon, ako rieka Tigris v období prvých plodov. Táto kniha rozumnosťou preteká cez brehy ako Eufrat, ako Jordán v období žatvy. Táto kniha rozlieva svoju náuku ako Níl, ako rieka Gichon v dňoch vinobrania. Človek ju ešte nepreskúmal celkom: od prvého až do posledného, čo ju skúmali, nik neprenikol až na dno. Lebo jej myšlienky sú širšie než more, jej rady hlbšie než priepasť. A ja som ako jarok prekopaný z rieky, ako kanál vedúci do raja. Povedal som: "Zavodním si záhradu, zavlažím kvetnaté hriadky." A hľa! Z môjho jarku povstala rieka a rieka sa stala morom! Svoju náuku znova zažnem ako zorničku, aby bolo vidieť jej svetlo zďaleka. Vylejem náuku ako proroctvo, odovzdám ju budúcim pokoleniam. Pozrite! Veď ja nepracujem pre seba, ale pre všetkých, čo ju hľadajú." Sir 24,25-34.